Skladateľ
Vincenzo Bellini: z Katánie do Paríža
Belliniho krátky život v deviatich zastávkach: hudobná rodina v Katánii, štipendium do Neapola, milánske opery, privítanie doma a predčasná smrť neďaleko Paríža.
Rezervovať miesta na koncert ↗Hudobná rodina v Katánii
Vincenzo Bellini sa narodil v Katánii v novembri 1801 ako najstarší zo siedmich detí. Jeho starý otec aj otec boli organisti a učitelia, takže hudba bola rodinným remeslom: jeho starý otec pôsobil ako organista a učiteľ v Katánii už od roku 1767. Po roku 1816 žil Bellini so svojím starým otcom, ktorý mu dal prvé hodiny, a začal komponovať už v mladom veku. Niektoré príbehy o jeho detskom géniovi sú pravdepodobne legendy, ale domácnosť a hodiny sú dobre zdokumentované.
Štipendium z jeho rodného mesta
Rodina si nemohla dovoliť poslať ho do Neapola, a tak zasiahlo mesto. V máji 1819 sa katánski mestskí otcovia jednomyseľne dohodli na štyroch rokoch dôchodku na jeho štúdium na Real Collegio di Musica v Neapole, keď ho nový predseda provincie a jeho manželka povzbudili, aby sa prihlásil. V júli toho roku odišiel z domu s úvodnými listami pre vplyvných ľudí a nasledujúcich osem rokov mal žiť v Neapole.
Neapol a prvé opery
Na konzervatóriu študoval neapolských majstrov a orchestrálne diela Haydna a Mozarta a stretol Francesca Florima, ktorý sa stal jeho celoživotným priateľom a jeho prvým biografom. Jeho prvá opera Adelson e Salvini bola napísaná pre konzervatórium a uviedol ju výlučne mužský študentský súbor, a bola taká populárna, že sa hrala každú nedeľu celý rok. Jeho ďalšia opera Bianca e Gernando sa dostala do Teatro di San Carlo 30. mája 1826 a mala úspech.
Miláno a Il pirata
Bellini potom odišiel do Milána písať pre La Scalu. Il pirata, prvýkrát uvedená 27. októbra 1827, bola jeho prelomom: v milánskej sezóne naplnila hľadisko pätnásťkrát a po inscenáciách vo Viedni a Neapole v roku 1828 sa jeho meno začalo šíriť. Bola to aj prvá z jeho spoluprác s libretistom Felice Romanim, ktorý sa stal jeho hlavným tvorivým partnerom.
1831: dve majstrovské diela
La sonnambula mala premiéru v Teatro Carcano v Miláne 6. marca 1831 s Giudittou Pastou ako Aminou a Giovannim Battistom Rubinim ako Elvinom. Norma nasledovala v La Scale 26. decembra 1831. Jej prvý večer bol chladný a Bellini písal o fiasku, ale druhý večer dopadol lepšie a opera sa čoskoro stala úspechom. Obe opery sa stále uvádzajú vo významných domoch a obe dávajú belliniovskému programu jeho najznámejšie árie.
Uvítanie doma
V marci 1832 sa Bellini vrátil do Katánie, kde mu úrady a občania usporiadali slávnostné privítanie, a koncert nasledujúci večer zahŕňal ukážky z La sonnambula a Il pirata. Teatro Comunale, kde sa konal, bol odvtedy nahradený Teatro Massimo Bellini, ktoré otvorilo v roku 1890 a nesie jeho meno. Zostal asi mesiac, než pokračoval do Palerma.
Paríž a I puritani
Bellini neskôr cestoval do zahraničia a po návšteve Londýna napísal I puritani. Premiéra sa konala v Théâtre-Italien v Paríži v roku 1835 a zaznamenala veľký úspech. Francúzsky kráľ ho vymenoval za rytiera Čestnej légie a neapolský kráľ mu udelil kríž rádu. Zavŕšilo to medzinárodnú kariéru, ktorá trvala necelých desať rokov.
Puteaux a cesta domov
Bellini zomrel v Puteaux neďaleko Paríža 23. septembra 1835 vo veku 33 rokov. Pochovali ho na cintoríne Père Lachaise a snahy o jeho návrat domov trvali desaťročia. V roku 1876 boli jeho pozostatky prevezené do katedrály v Catanii a tam znovu pochované a Museo Belliniano v jeho rodisku dnes uchováva jeho rukopisy. Jeho honosná hrobka v Paríži, dnes prázdna, stále stojí vedľa Rossiniho.
Čo zanechal
Verdi obdivoval Belliniho rozsiahle melódie ako neporovnateľné, Wagner obdivoval, ako spájal hudbu a text, a Liszt s Chopinom boli tiež fanúšikmi. Mnohé z jeho opier, vrátane Il pirata, La sonnambula, Norma a I puritani, sa stále uvádzajú vo významných operných domoch. Jeho portrét sa kedysi objavil na talianskej bankovke v hodnote 5 000 lír. Preto koncert jeho hudby tu pôsobí ako miestna tradícia.
Zdroje